Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!

Autor: Erika Ukropcová | 15.3.2012 o 15:46 | (upravené 11.4.2012 o 16:39) Karma článku: 7,03 | Prečítané:  514x

V duchu tejto krásnej pesničky, sa dňa 28. januára 2012 v budove Základnej školy, v obci Zbehy, uskutočnila slávnostná výstava a prehliadka ľudových krojov obcí z Mikroregiónu Radošinka ( Čab, Lukáčovce, Malé Zálužie, Čakajovce, Jelšovce a Zbehy). Nevšedný nápad na zrealizovanie takého typu akcie napadol pani Bc. Alene Lisyovej, kurátorke výstavy. Dôvodom jej konania bola vysoká škola v spojení so zamestnaním. Prvýkrát v histórii bola skĺbená diplomová práca so špeciálnou pečiatkou a lístkom, na ktorom bolo vyobrazený najstarší čepiec v Zbehoch, a to vďaka Slovenskej pošte, ktorá zastrešovala túto akciu. V konečnom výsledku mnohí z nás boli divákmi čarokrásneho návratu do minulosti. Zúčastnením bol ponúknutý pohľad nielen na nádherné kroje, ale aj na Filatelistickú výstavu krojov na historických poštových známkach a dobové fotografie z rodnej obce. Prechádzkou po areáli školy bolo možné pozorovať aj mnohé predmety z domácností našich predkov, ktorým bol napríklad tkáčsky stav. Občania sa dozvedeli viac aj o postupe pri spracovaní konope.

 

Program otváral náš zbežšký spevácky súbor Zbežanka, pod vedením Ing. Silvestra Štefanku. Expozícii sa zúčastnili nielen Zbežania a občania okolitých dedín, ale aj veľavážení hostia ako rodáčka a spisovateľka pani Nelly Dierová Beďačová, ktorá nám zarecitovala svoju vlastnú poviedku, pani Mgr. Mária Berecová, predsedníčka Mikroregiónu Radošinka a  riaditeľ Poštového múzea a Pofisu pán PhD. Martin Vančo. Päť najkrajších prác žiakov ZŠ bolo vybratých a neskôr vystavených na výstave. Deti mali za úlohu, nájsť doma staré fotografie svojich starých rodičov a prarodičov a následne fotografiu opísať.

 

Mnoho zvedavých ľudí sa prišlo pozrieť aj osobne, ale ja viem, že nie každému sa to, bohužiaľ, podarilo, a preto mi dovoľte vám opísať zbežský kroj. Ako starší pamätajú, obec Zbehy bola vždy poľnohospodárska (roľnícka) dedina. Od ich remesla sa odvýjalo aj ich oblečenie, ktorého 100% verziu nepoznáme, ale je isté, že bolo vyrobené z konope. Nevie sa, či to bolo dozadu päť alebo desať generácií, odkedy v starých skriniach nachádzame staré konopné veci po našich predkoch. Zo začiatku, keď Európa, nie to ešte ani Zbehy, nepoznala bavlnu, boli veci veľmi tvrdé a nepoddajné. Napokon, sme spoznali jemnú bavlnu a šikovné ruky tkáčok dokázali utkať hebkejšie konopné plátno. Telo mužov zdobili konopné nohavice a košeľa. Najskôr boli výšivky veľmi jednoduché, no postupnou praxou sa ruky starých mám naučili aj omnoho ťažšie vzory. Rokmi všetko napredovalo, vrátane módy. Aktuálny zbežšký kroj, ktorý sa nám podarilo získať, bol už veľakrát poškodený, preto nás situácia donútila ušiť nový podľa vzoru starého. Ako dnes, aj v minulosti sa rozlišovalo oblečenie na robotné dni a zase iné v nedeľu a na sviatok. Ženy sa radi pýšili ich krásou, a preto ženský kroj tvorilo viacero kusov oblečenia oproti mužom. Ako prvé si obliekali spodníky (spodničky), na robotný deň jednoduché biele a na sviatok zdobené bielou výšivkou alebo krajkou. Nasledovala vrchná sukňa- oxfodové, lajožové štof. Boli bohato nazberané na rance. Na vrch sukne sa obliekala fertucha- zástera, ktorá boli tiež odlíšená na robotné a na sviatočné dni, prevažne čiernej farby. Rukávce boli rovnako konopné, potom plátenné. Zdobili sa domácou výšivkou. Na konci boli nariasené, narámcované a uviazané mašľou. Na rukávce sa obliekal lajblík- vesta, ktorá bola príbuznej farby ako sukňa. Po celej šírke bola zdobená výšivkami alebo mašľami. Na dolnej časti bola našitá sesla- volánok, ktorý nemal byť rovný. Vo sviatočné dni ženy nosili do kostola polovičky, ktoré boli biele šlingrované a vyšívané na dierky. Avšak polovičky poznáme aj farebné- gomfláše. Obuté nosili čižmy a poltopánky.

Veľkolepému oblečeniu predchádzala tvrdá drina. Výroba látiek z konope nebola žiadna hračka a predsa si žienky našli jednoduchú pomôcku, ako zaobchádzať so strojom. Podľa môjho názoru, sa tradovaním, z generácie na generáciu, učili mladé devy obsluhovať tkáčsky stav pomocou zábavnej vety, ktorá znela: "Jedna noha sa naťáhne a druhá sa skrčí, niteľnice sa rozťáhnu a člnek sa strčí." Celá výstava a program sa niesol v prenádhernom duchu histórie, z ktorého som si odniesla krásny plnohodnotný zážitok a keďže som bola oblečená tiež v dobovom kroji, dovolím si povedať, že som sa cítila ako v rozprávke. V živote človeka prichodí pár spomienkových chvíľ, no môžem povedať, že táto bola jedna z mojich najkrajších.

 

Domnievam sa, že každého jedného z prítomných ľudí to niečím obohatilo. Udalosti takého typu možno nevidieť hocikedy a len tak hocikde. Vo mne, ako v mladej občanke to vzbudilo ohromnú vnútornú hrdosť. Mladé generácie zabúdajú, že nie vždy bolo všetko ako jestvuje dnes. Medzi nami a minulosťou je obrovský rozdiel. Avšak, nebojím sa povedať, že kultúra medzi nami v podobe výstavy dobových predmetov a krojov, nebola poslednou. Existujú vízie, vďaka ktorým sa budeme môcť chystať na podobné projekty. Je ale otázne, či aj mladí ľudia chytia elán a nadšenie pre minulosť okolo pliec a vyjdú na spoločnú prechádzku životom.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?